Electronic Library of Scientific Literature Electronic Library of Scientific Literature
Volume 101 / No. 8 / 2000
Poškodenie obličiek po liečbe neopioidnými analgetikami - teoretický predpoklad alebo klinický význam
Fačkovcová D., Kristová V., Kriška M.
Non-opioid analgesics are some of the most widely used therapeutic agents in clinical
practice today. The number of patients at risk for adverse events related to the use of
these agents is rapidly expanding . While the gastrointestinal toxicity of these
medications is well known, it has become increasingly apparent that the kidney is also an
important target for untoward clinical events. Evidence of the nephrotoxicity of analgesic
preparations is not sufficiently completed and available in our region.
Analgesic-related renal injury has been classified based on mechanism of action into
”classic” analgesic nephropathy and NSAID-related renal toxicity. From clinical point
of view the renal side effects induced by analgesics can be classified into hemodynamic
(functional) side effects and idiosyncratic side effects.
The common link in both types of side effects seems to be renal ischemia related to
prostaglandin synthesis inhibition. Key enzyme in this process is cyclooxygenase occurring
in two isoforms: COX-1 and COX-2. Antiinflammatory effect of NSAIDs is mediated by COX-2
inhibition, while the side effects (gastrotoxicity, nephrotoxicity) by inhibition of
COX-1.
COX-1 was more inhibited by indomethacin and piroxicam and COX-2 by 6-MNA (active
metabolite of nabumetone), diclofenac and ibuprofen. Nimesulide and meloxicam selectively
block COX-2 and are recommended to patients at risk or treated with diuretics. (Tab. 2,
Fig. 2, Ref. 38.)
Key words: non-steroidal antiinflammatory drugs, cyclooxygenase, side effects, renal
toxicity.
Neopioidné analgetiká patria medzi najčastejšie používané terapeutické
prostriedky v dnešnej klinickej praxi. Počet pacientov vystavených riziku
vedľajších účinkov následkom užívania týchto prostriedkov sa rýchlo zvyšuje.
Kým gastrointestinálna toxicita týchto liekov je známa, čoraz viac je zrejmejšie,
že takisto obličky sú dôležitým cieľom ich nepriaznivého klinického účinku.
Nefrotoxicita analgetických preparátov nie je v našej oblasti dostatočne
dokázaná.
Obličkové poškodenie následkom užívania analgetík bolo zatriedené na základe ich
mechanismu účinku ako klasická analgetická nefropatia a renálna toxicita
spôsobená NSA. Z klinického hľadiska môžu byť vedľajšie obličkové účinky
vyvolané analgetikami klasifikované ako hemodynamické (funkčné)
a idiosynkratické vedľajšie efekty.
Spojujúcim článkom medzi oboma typmi vedľajších efektov sa zdá renálna ischémia
spojená s inhibíciou syntézy prostaglandínov. Kľúčovým enzýmom v tomto
procese je cyklooxygenáza, ktorá sa vyskytuje v dvoch formách: COX-1 a COX-2.
Protizápalový efekt NSA je sprostredkovaný inhibíciou COX-2, kým vedľajšie efekty
(gastrotoxicita, nefrotoxicita) inhibíciou COX-1. COX-1 bola viac inhibovaná
indometacínom a piroxikamom a COX-2 aktívnym metabolitom nabumetonu (6-MNA),
diklofenakom a ibuprofenom. Nimesulid a meloxicam selektívne blokujú COX-2
a odporúčajú sa pacientom užívajúcim diuretiká. (Tab. 2, obr. 2, lit. 38.)
Kľúčové slová: nesteroidové protizápalové lieky, cyklooxygenáza, vedľajšie
účinky, renálna toxicita.
Bratisl Lek Listy 2000; 101 (8): 417-422
Download full text in PDF format (196 kB)
Steatóza pečene a poruchy oxidačnej fosforylácie mitochondrií po aplikácii simazínu v experimente
Vančová O., Uličná O., Horecký J., Zeljenková D., Wimmerová S., Trnovec T.
Background: Triazine herbicides are widely used in extensive agricultural
production, however, some ecological and health hazards occur due to water and food
contamination.
Aim: The aim of this study was to evaluate the effects of long-term simazine
feeding on the steatosis development and the changes of liver bioenergetics in
experimental animals.
Methods: A population of B6C3F1 mice were fed with simazine (2g and 4
g/kg/day, respectively) for 35 weeks. The concentration of cholesterol and
triacylglycerols were measured in liver tissue. Liver mitochondria were isolated and
parameters of oxidative phosphorylation were assessed polarographically using Clark oxygen
electrode with NAD glutamate and/or FAD succinate as substrates.
Results: Significant changes (p<0.001) expressed as medians (with confidence
intervals) against control animals were found in both experimental groups after simazine
feeding. The concentration of triacylglycerols increased from 10.3 (8.8-10.9) to 20.1
(18.0-20.9) and 47.7 (23.8-56.0), respectively. The parameters of oxidative
phosphorylation with NAD substrate glutamate decreased as follows: The index of
respiratory control from 7.7 (6.4-9.0) to 4.8 (4.0-6.3) resp. 4.4 (3.9-4.6); the rate of
oxygen consumption in the state 3 (with ADP) from 84.2 (82.0-92.3) to 65.4 (50.8-70.7)
resp. 69.9 (65.0-78.4) nAtO.mg.prot-1.min-1; and phosporylation rate
from 215.3 (204.4-232.2) to 166.3 (120.4-193.6) resp. 169.6 (155.3-176.9) nmolATP.mg.prot-1.min-1.
Comparable changes were detected in oxidative phosphorylation with FAD succinate as
substrate.
Conclusions: Liver steatosis development and mitochondrial energetics inhibition
were determined in mice after long-term simazine feeding, nevertheless, liver energy
production was sufficient to satisfy the liver function and the needs of the whole
organism. (Tab. 4, Fig. 6, Ref. 24.)
Key words: simazine, liver, mitochondria, oxidative phosphorylation, steatosis.
Pozadie problému: Popri nesporne pozitívnej úlohe triazínových herbicídov
v rozvoji poľnohospodárskej výroby sa stali dôležitým ekologickým faktorom
kontaminácie pôdy a vody. Tieto látky môžu poškodzovať pečeň.
Cieľ: Cieľom bolo zistiť, či dlhodobá expozícia simazínom vyvolá steatózu
pečene a či dôjde k narušeniu jej bioenergetiky.
Metódy: Pokusným myšiam kmeňa B6C3F1 sme podávali stravu s obsahom
technického simazínu v dávke 2 g/kg/deň alebo 4 g/kg/deň. Po 35 týždňoch
kŕmenia sme v pečeňovom tkanive určili koncentráciu cholesterolu
a triacylglycerolov. Po izolácii mitochondrií sme merali parametre oxidačnej
fosforylácie polarograficky pomocou Clarkovej kyslíkovej elektródy.
Výsledky: Významné zmeny (p<0,001) vyjadrené v mediánoch
s konfidenčnými intervalmi sme oproti kontrole zistili v oboch pokusných
skupinách po podávaní simazínu (2 g, resp. 4 g/kg/deň): zvýšila sa koncentrácia
triacylglycerolov v pečeni, z 10,3 (8,8-10,9) na 20,1 (18,9-20,9), resp. 47,7
(23,8-56,0) mmol/kg. Z parametrov oxidačnej fosforylácie sa znížili index
respiračnej kontroly (RCI) z 7,5 (6,4-9,0) na 4,8 (4,0-6,3), resp. 4,4 (3,9-4,6),
rýchlosť spotreby kyslíka v stave 3 v prítomnosti ADP z 84,3
(82,0-92,3) na 65,4 (50,8-70,7), resp. 69,9 (65,0-78,4) nAtO.mg.prot-1.min-1
a fosforylačná rýchlosť z 215,3 (204,4-232,2) na 166,3 (120,4-193,6), resp.
169,6 (155,3-176,9) nmolATP.mg.prot-1.min-1. Podobné hodnoty sa
zistili pri FAD substráte jantarane.
Záver: Dlhodobé podávanie simazínu vyvolalo steatózu pečene. Napriek
zníženiu bioenergetiky pečeňových miotochondrií bola tvorba energie po podávaní
simazínu dostatočná na udržanie funkcií pečene. (Tab. 4, obr. 6, lit. 24.)
Kľúčové slová: simazín, pečeň, mitochondrie, oxidačná fosforylácia,
steatóza.
Bratisl Lek Listy 2000; 101 (8): 423-428
Download full text in PDF format (280 kB)
Laminárna distribúcia NADPH-diaforázy v hrudníkovej mieche bažanta
Kluchová D., Rybárová S., Schmidtová K., Lovásová K., Miklošová M., Dorko F.
Background: The distribution of NADPH-diaphorase (NADPH-d) activity was
investigated in the spinal cord of pheasants.
Material and methods: Histochemical method for visualization of NADPH-d was used in
this study. This method is considered to be a good marker for NO synthase.
Results: The investigation of NADPH-d activity in laminae of the thoracic spinal
cord of pheasants revealed the presence of scattered intensively stained neurons in
laminae VIII and IX of the ventral horn. In the location of autonomic preganglionic
neurons, no presence of NADPH-d positivity was noticed. The pericentral area (lamina X)
and intermediate zone (lamina VII) showed NADPH-d positive neurons located more dorsally
with larger distance from the central canal. In superficial layers of the dorsal horn
(lamina I and II) marked differences were seen in the distribution of NADPH-d
activity through the medio-lateral direction.
Conclusion: In summary, it can be suggested that the observed presence of NADPH-d
activity may reflect the utilization of NO in the thoracic part of the spinal cord in
pheasants. (Fig. 5, Ref. 20.)
Key words: pheasant, NADPH-d, spinal cord, distribution.
Cieľ práce: V predloženej práci sme sledovali distribúciu
NADPH-diaforázy (NADPH-d) v hrudníkovej mieche bažanta.
Materiál a metódy: Na znázornenie NADPH-d sme použili histochemickú
metódu, ktorá sa považuje za vhodný marker prítomnosti syntázy oxidu dusíka (NOS).
Výsledky: Pri sledovaní jednotlivých vrstiev miechy sa ukázalo, že
v oblasti ventrálnych rohov (lamina VIII a IX) sme zaznamenali výskyt
roztrúsených intenzívne sfarbených NADPH-d pozitívnych neurónov. Oblasť
autonómnych pregangliových neurónov neukázala u bažanta žiadnu prítomnosť
NADPH-d pozitivity. Zona intermedia (lamina VII) a pericentrálna oblasť (lamina X)
potvrdili prítomnosť NADPH-d pozitívnych neurónov lokalizovaných dorzálnejšie
a vo väčšej vzdialenosti od centrálneho kanála. Podobne dorzálne rohy ukázali
prítomnosť NADPH-d pozitivity, ale jej distribúcia bola
odlišná v medio-laterálnom usporiadaní.
Záver: Možno konštatovať, že prítomnosť NADPH-d aktivity môže byť odrazom
utilizácie syntázy NO (oxidu dusíka) v hrudníkovej mieche bažanta. (Obr. 5,
lit. 20.)
Kľúčové slová: bažant, NADPH-d, miecha, distribúcia.
Bratisl Lek Listy 2000; 101 (8): 429-432
Download full text in PDF format (775 kB)
Je komplexní terapie achalasie aplikací botulotoxinu v kombinaci s balonkovou dilatací perspektivním postupem?
Hep A., Dolina J., Plottová Z., Válek V., Novotný I., Kala Z.
Background: Achalasia (ACHL) is not a very frequent disease and its etiology
is still unclear. In addition to the oldest therapeutical approach represented by myotomy,
two conservative methods are commonly used - balloon dilatation and application of
botulotoxin. So far, both methods have been used only separately, and their effects have
been compared. Literature provides no evidence of the renewal of oesophageal propulsive
peristalsis in result of conservative treatment.
Objectives: The aim is to use both approaches subsequently within a short
period of time, in order to potentiate their effects and at the same time to reduce the
risk of possible complications.
Methods: The group was formed by 9 patients. Achalasia was diagnosed by flow
manometry. Pseudoachalasia was excluded endoscopically and endosonographically. The
treatment included application of 250 J of botulotoxin (Dysport) into the region of the
lower oesophageal sphincter, and balloon dilatation which was applied 7 days later.
Following this treatment, patients were observed for 24 hours. The clinical and manometric
examinations were performed in 3-month intervals.
Results: All patients felt significantly better after treatment. The clinical state
in two patients required the performance of Heller‘s myotomy. After 1 year, evident
clinical and manometric improvement was observed in 7 patients. The longest improvement so
far lasted for 36 months. The treatment has renewed the propulsive oesophageal peristalsis
in two women.
Conclusion: The treatment of primary achalasia by means of combining the
application of botulotoxin (Dysport) and balloon dilatation is effective, and it is
possible to assume that the clinical remission will last longer than that in result of
separate use of just one of the methods. The synchronous treatment of functional blocks in
the cervical and thoracic regions of the spine and continuous rehabilitation can
participate in the favourable clinical effect. The renewal of primary peristalsis of the
oesophagus was achieved in two out of 9 patients. No such change has been either
manometrically verified or described in literature. (Fig. 5, Tab. 1, Ref. 39.)
Key words: botulotoxin, balloon dilatation, oesophageal peristaltic.
Pozadí problému: Achalasie (ACHL) je nepříliš časté onemocnění se stále
nejasnou etiologií. Mimo nejstaršího léčebného postupu - myotomie jsou obecně
používány dvě konservativní metody - balonková dilatace a aplikace
botulotoxinu. Zatím byly obě použity pouze samostatně a jejich efektivita
porovnávána. V literatuře dosud nebyla popsána obnova propulsivní peristaltiky
jícnu po konservativní lečbě.
Cíl a východiska sledování: Použít oba postupy v krátké časové
návaznosti s cílem potencovat jejich efektivitu a zároveň snížit risiko
možných komplikací.
Metody: Skupinu tvořilo 9 nemocných. Achalasie byla diagnostikována metodou
průtokové manometrie. Pseudoachalasie byla vyloučena endoskopicky
a endosonograficky. V lečbě použito 250 j. botulotoxinu (Dysport)
aplikovaného do oblasti dolního jícnového svěrače a s odstupem 7 dnů byla
provedena balonková dilatace, po které následovala 24 h observace na lůžku. Klinicky
i manometricky byli ošetření kontrolováni v tříměsíčních intervalech.
Výsledky: Všichni ošetření se cítili po výkonu subjektivně výrazně lépe.
Klinický stav následně vyžadoval u dvou ošetřených provedení Hellerovy
myotomie. Klinické i manometricky prokazatelné zlepšení bylo pozorováno za rok
u 7 nemocných. Zatím nejdéle trvající zlepšení 36 měsíců. U dvou
nemocných žen se podařilo obnovit propulsivní peristaltiku jícnu.
Závěry: Kombinovaná lečba primární achalasie aplikací botulotoxinu (Dysport)
a balonkovou dilatací je efektivní a lze předpokládat, že i klinické
remise budou delší než při použití obou metod samostatně. Současně ošetření
funkčních blokád v oblasti krční a hrudní páteře a soustavně
prováděná rehabilitace se na dobrém klinickém efektu může příznivě podílet.
U dvou nemocných z 9 ošetřených se podařilo dosáhnout obnovy primárních
peristaltických vln jícnu. Taková změna zatím nebyla manometricky objektivisována
a literárně popsána. (Tab. 1, obr. 5, lit. 39.)
Klíčová slova: achalasie, botulotoxin, balonková dilatace, peristaltika jícnu.
Bratisl Lek Listy 2000; 101 (8): 433-437
Download full text in PDF format (307 kB)
Peritoneálna dialýza u detí po kardiochirurgických operáciách
Kováčiková Ľ., Kunovský P., Lakomý M., Illíková V., Škrak P., Tittel P., Červeňová O, Dedíková D.
The authors analyse their experience with the use of peritoneal dialysis (PD) in
children with acute renal failure after cardiac surgery. From 1995 through 1998, 1246
children were operated in Pediatric Cardiocenter 38 of them developed acute renal failure
and required peritoneal dialysis. Indications for PD were oliguria, anuria, hyperkalemia
and fluid overload with generalized tissue oedema. PD was instituted at mean 33,9 (3-132)
hours after surgery and lasted mean 53,7 (6-264) hours. None of the patients developed
peritoneal infection. Hyperglycaemia developed in 8 patients and was treated with
continuous insulin infusion. 5 patients required catheter reposition or reinsertion due to
inadequate fluid removal and 1 patient required another renal replacement therapy. 22
(57,9 %) patients died due to intractable low cardiac output. 16 survivors recovered their
renal functions. In a long-term follow-up, 7 patients had no signs of significant
renal dysfunction. In 4 patients, mild elevation of N-acetyl-beta-D-glukozaminidase
indicates mild proximal tubular dysfunction. These findings together with aminoaciduria in
5 patients will require a further follow-up. (Tab. 2, Fig. 1, Ref. 16.)
Key words: children with congenital heart defects, postoperative acute renal failure,
peritoneal dialysis.
Autori uvádzajú skúsenosti s použitím peritoneálnej dialýzy (PD)
u detí s akútnym renálnym zlyhaním po chirurgickej korekcii vrodených
srdcových chýb. V období rokov 1995-1998 bolo v Detskom kardiocentre
operovaných 1246 detí, z nich sa u 38 vyvinulo akútne renálne zlyhanie, pri
liečbe ktorého použili peritoneálnu dialýzu. Indikáciami PD boli oligoúria až
anúria, hyperkáliémia a objemové preťaženie s masívnym edémom tkanív.
PD sa zavádzala priemerne 33,9 (3-132) hodín po operácii a trvala priemerne 53,7
(6-264) hodín. U žiadneho pacienta nedošlo k infekčnej komplikácii.
U 8 pacientov hyperglykémia vyžadovala kontinuálnu infúziu inzulínu. Pre
nedostatočnú drenáž dialyzátu bola potrebná u 5 pacientov repozícia alebo
reinzercia peritoneálneho katétra, u 1 pacienta použitie inej eliminačnej
metódy. 22 (57,9 %) pacientov exitovalo v dôsledku extrémne nízkeho srdcového
výdaja. U 16 pacientov, u ktorých sa srdcový výdaj zlepšil, došlo
k obnove diurézy a renálnych funkcií. V dlhodobom sledovaní sa u 7
vyšetrených pacientov nezistili výraznejšie poruchy renálnych funkcií. U 4
pacientov sa zaznamenal mierny vzostup N-acetyl-beta-D-glukozaminidázy, čo svedčí
o poruche proximálneho tubulu. Tieto zmeny spolu s aminoacidúriou u 5
pacientov vyžadujú ďalšie sledovanie. (Tab. 2, obr. 1, lit. 16.)
Kľúčové slová: deti s vrodenou srdcovou chybou, pooperačné akútne
renálne zlyhanie, peritoneálna dialýza.
Bratisl Lek Listy 2000; 101 (8): 438-441
Download full text in PDF format (148 kB)
Sclerosis multiplex a niektoré nové zobrazovacie metódy
Mihale J., Bilický J., Kadlečík R., Traubner P.
Background of problem: The recognition of the power of MRI and CT to show the
involvement of the central nervous system in multiple sclerosis, as well as in other
neuropathological phenomena, stimulate considerably their use in the assessment of
diagnosis. Much experience gained during the development and clinical application of
imaging on the basis of magngtic resonance (MRI) justify the use of this method also in
verification of the diagnosis of multiple sclerosis. The development and clinical
application of specific pulse sequences and unconventional techniques as e.g.
”magnetisation transfer imaging”, and other new methods with greater resolution are
used in applied research. Routine clinical examinations of the brain and spinal cord are
performed especially by use of ”dual echo spin images”. Flair sequences are not always
more significantly sensitive, however, they can provide surprisingly remarkable facts.
Subjectives: The aim of this study is to support the firm or tentative clinical
diagnosis of multiple sclerosis.
Methods and material: 131 patients with multiple sclerosis were hospitalised at our
clinic and examined by use of computerised tomography (CT) and magnetic resonance (MRI).
The results of these examinations confirmed firmly the diagnosis of multiple sclerosis in
98 patients. The tentative diagnosis assessed in 33 patients was not supported by MRI. The
findings gained by brain examination were evaluated according to the conditions assessed
by Fazekasz and American Multiple Sclerosis Association. Examinations were performed by
Signa Contour 0.5 Tesla magnetic resonance on transverse planes, and on sagital planes in
T1 VO and T2 VO.
Results: During the initial period (1995-1996), CT examination of the brain was
performed in 16 patients with firm diagnosis of multiple sclerosis, out of whom only 24 %
had the pathological periventricular finding within the white matter. Therefore,
a majority of patients were subdued to MRI. In these patients, the characteristic
finding of hyperintensive lesions were found within T2 VO. They were situated within
periventricular white matter as well as in cerebellum, and in 24 patients they were
located within the cervical part of the spinal cord. The patients forming the latter group
had severe neurologic findings, and ranged 4-9 of the Kurtzke scale. MRI enabled to assess
the diagnosis of multiple sclerosis in all patients. Out of the group of 33 patients, only
2 were subdued to CT of the brain. Their findings did not yield any changes in shape of
brain tissue structures. MRI findings in these patients did not verify the diagnosis of
multiple sclerosis sufficiently. The neurological findings were not pronounced, achieving
the 1-3 degree of Kurtzke scale.
Conclusion: Current techniques of CNS imaging, either by use of computerised
tomography of MRI do not enable the assessment of the firm diagnosis of multiple sclerosis
to full extent. MRI is capable only of supporting it. (Ref. 7.)
Key words: multiple sclerosis, CT, MRI.
Pozadie problému: Možnosti zobrazovania na báze magnetickej rezonancie
a počítačovej tomografie pri sclerosis multiplex, ale aj pri iných
neuropatologických fenoménoch stimuluje k ich využívaniu v diagnostike.
Množstvo poznatkov vo vývoji a klinickej aplikácii zobrazovania na báze
magnetickej rezonancie (MRI) dovoľuje použiť túto metódu aj pri diagnostike sclerosis
multiplex. Vývoj a klinická aplikácia špeciálnych pulzných sekvencií
a nekonvenčných techník ako ”magnetisation transfer imaging” a ďalšie
nové senzitívnejšie metódy sa uplatňujú v aplikovanom výskume. Pre rutinnú
klinickú prax sa využívajú najmä “dual echo spin images” pri vyšetrení mozgu
a miechy. Flair sekvencie nie sú vždy signifikantne senzitívnejšie, môžu
priniesť prekvapujúce poznatky.
Cieľ a východiská sledovania: Podporiť diagnózu sclerosis multiplex
u pacientov s definitívnou klinickou diagnózou sclerosis multiplex, prípadne
podporiť diagnózu u pacientov s klinicky definitívne nestanovenou diagnózou.
Metódy a materiál: V rokoch 1995-1999 sme hospitalizovali 131 pacientov
so sclerosis multiplex, ktorým bolo urobené vyšetrenie mozgu počítačovou tomografiou
(CT) a magnetickou rezonanciou (MRI). U 98 pacientov z tohto počtu sa
určila definitívna diagnóza sclerosis multiplex. U 33 pacientov s klinicky
definitívne nepotvrdenou diagnózou sclerosis multiplex nebolo možné MRI podporiť
diagnózu. Nálezy na mozgu sme hodnotili podľa podmienok stanovených Fazekasom
a skupinou pre neuroimaging americkej spoločnosti pre sclerosis multiplex.
Vyšetrenia sme robili na magnetickej rezonancii Signa Contur 0,5 Tesla
v transverzálnych rovinách a v sagitálnych rovinách v T1 VO
a T2 VO.
Výsledky: V prvých rokoch (1994-1995) sme robili CT vyšetrenie mozgu
u 16 pacientov s definitívnou diagnózou sclerosis multiplex, z nich len
24 % malo patologický nález v bielej hmote periventrikulárne. Teda
u väčšiny z tejto skupiny pacientov sme robili MRI. Charakteristickým
u týchto pacientov boli v T2 VO hyperintenzívne lézie uložené v bielej
hmote periventrikulárne, ďalej v cerebellu a u 24 aj v cervikálnej
časti miechy. Pacienti z tejto skupiny mali ťažké neurologické nálezy
a nachádzali sa v Kurtzkeho škále 4-9. MRI mozgu mohlo u všetkých
pacientov podporiť diagnózu sclerosis multiplex. V skupine 33 pacientov sme robili
len u dvoch CT mozgu, nález nevykazoval žiadne zmeny štruktúry mozgového tkaniva
ako zmeny jeho tvaru. MRI nálezy u týchto pacientov neboli dostatočné na to, aby
mohli podporiť diagnózu sclerosis multiplex. Neurologický nález nebol výrazný,
podľa Kurtzkeho škály sme ich mohli zaradiť do 1-3.
Závery: Zobrazovaním CNS pomocou počítačovej tomografie a ani MRI ešte
nemožno v súčasnosti určiť druhovú diagnózu sclerosis multiplex. MRI
zobrazovaním môžeme túto diagnózu len podporiť. (Lit. 7.)
Kľúčové slová: sclerosis multiplex, CT, MRI.
Bratisl Lek Listy 2000; 101 (8): 442-444
Download full text in PDF format (139 kB)
Proteinázy a antiproteinázy: biomedicinské korelace
Kotyza J.
Both degradative and limited proteolysis are involved in physiological processes. Once
activated, proteinases are controlled by endogenous inhibitors (antiproteinases).
A variety of genetic disorders and exogenous microbial proteinases disturb the
balance between proteinases and cognate inhibitors. alpha1-Antitrypsin deficiency is
a model disorder resulting in an insufficient control of leukocyte elastase with
a subsequent alveolar tissue damage. It appears that the manifold molar excess of
inhibitor required to compensate the deficiency, is the consequence of both the local
relative inaccessibility of the serpin, and the mode of proteinase-serpin interaction, in
accord with the ”branched pathway” mechanism. Slow-binding kinetics and the leak of
native proteinase from the complex is illustrated by the peptidolytic action of porcine
elastase in the presence of human alpha1-antitrypsin and by gelatin zymography,
respectively. (Tab. 2, Fig. 5, Ref. 44.)
Key words: proteolysis, inhibitors, alpha-1-antitrypsin, elastase, zymography.
Do fyziologických procesů je zapojena jak degradativní, tak limitovaná proteolýza.
Aktivované proteinázy jsou kontrolovány endogenními inhibitory (antiproteinázami).
Různé genetické poruchy i exogenní mikrobiální proteinázy narušují
rovnováhu mezi proteinázami a příslušnými inhibitory. alpha1-antitrypsinová
deficience je modelovou poruchou vyúsťující v nedostatečnou kontrolu
leukocytární elastázy s následným poškozením alveolární tkáně. Ukazuje se,
že mnohonásobný molekulární nadbytek inhibitoru nutný ke kompenzaci poruchy je
následkem jednak relativní lokální nedostupnosti inhibitoru, jednak zvláštnostmi
interakcí mezi serpiny a proteinázami ve smyslu “branched pathway” mechanismu.
“Slow-binding” kinetika a uvolňování nativní proteinázy z komplexu jsou
ilustrovány jednak průběhem peptidolytické aktivity vepřové elastázy
v přítomnosti lidského alpha1-antitrypsinu, jednak želatinovou zymografií. (Tab.
2, obr. 5, lit. 44.)
Klíčová slova: proteolýza, inhibitory, alfa-1-antitrypsin, elastáza, zymografie.
Bratisl lek Listy 2000; 101 (8): 445-449
Download full text in PDF format (281 kB)
Neurálne kmeňové bunky: perspektívy regenerácie v dospelom CNS
Račeková E., Ferčáková A., Orendáčová J.
The persistence of neurogenesis and structural plasticity of the nervous tissue was
believed until recently to be restricted to lower vertebrates and songbirds. Nevertheless,
it has now been ascertained that these phenomena can occur in the adult mammalian nervous
system, at least in three distinc sites: the olfactory neuroepithelium of the nasal mucosa
and two brain regions, namely, the hippocampal dentate gyrus and the olfactory bulb. The
presented review addresses the nature, distribution and regulation of neural stem cells
and the prospect for using these cells in therapeutic strategies of the damaged CNS
reparation. (Fig. 2, Ref. 30.)
Key words: neurogenesis, stem cell, subventricular zone, olfactory bulb, neurological
diseases.
Pretrvávanie neurogenézy a štruktúrnej plasticity nervového tkaniva sa
donedávna považovalo za výsadu nižších stavovcov a spevavých vtákov.
Najnovšie práce jednoznačne dokázali, že tieto fenomény sa vyskytujú aj
v nervovom systéme dospelých cicavcov, prinajmenšom na troch odlišných miestach:
v čuchovom neuroepiteli nosovej sliznice a na dvoch miestach v mozgu -
v oblasti hipokampu a v bulbus olfactorius. Uvedený prehľad je súhrnom
poznatkov o vlastnostiach, distribúcii a regulácii neurálnych kmeňových
buniek a o perspektívach využitia týchto buniek v klinickej praxi pri
liečbe ochorení a poškodení v CNS. (Obr. 2, lit. 30.)
Kľúčové slová: neurogenéza, kmeňová bunka, subventrikulárna zóna, bulbus
olfactorius, neurologické choroby.
Bratisl Lek Listy 2000; 101 (8): 450-454
Download full text in PDF format (181 kB)
Hypertrofia ľavej komory u hypertonikov
Ghanem Wisam M.A., Murín J., Bulas J., Kozlíková K., Jaber J., Radman A.
Left ventricular hypertrophy LVH is supposed to be a useful marker of
cardiovascular complications during the course of hypertension. Occurrence of other risk
factors of atherosclerosis in these hypertensive patients such as hyperlipidemia and
smoking deteriorate the prognosis too. The authors compared clinical findings in
hypertensive patients with and without left ventricular hypertrophy defined by
echocardiography.
Hospital records of 185 hypertensive patients treated at our medical department during
years 1996-1999 were analysed. Left ventricular hypertrophy was defined by
echocardiography (Penn convention) as left ventricular mass index >134 g/m2 in men and
>110 g/m2 in women. Presence of LVH was found in 109 patients (mean age 66.7 years),
absence of LVH in 76 patients (mean age 64.7 years).
Both groups of hypertensive patients were matched by demographic parameters by the
presence of hyperlipidemia and by smoking habits. Hypertensive patients with diabetes
mellitus and obesity were excluded.
They were statistically significant in the incidence of heart failure, myocardial
infarction, renal failure and mitral regurgitation, and non-significant in the incidence
of left ventricular diastolic dysfunction. There were more cardiovascular complications in
LVH-positive patients than in those with LVH-negative findings. The incidence of stroke
was slightly higher in LVH-negative patients.
Left ventricular hypertrophy in patients with hypertension brings usually
a complicated course of the disease. The authors recommend to examine the patients
with arterial hypertension for the presence of left ventricular hypertrophy as it
complicates the course of the disease significantly. (Tab. 3, Fig. 2, Ref. 26.)
Key words: left ventricular hypertrophy, arterial hypertension, cardiovascular
complications, risk factors.
Hypertrofia ľavej komory sa považuje za marker rizika kardiovaskulárnych
komplikácií pri artériovej hypertenzii. Prítomnosť iných kardiovaskulárnych
rizikových faktorov, ako je hyperlipidémia, fajčenie a ďalšie, zhoršujú
prognózu u týchto hypertonikov. S cieľom zhodnotiť riziko hypertrofie ľavej
komory porovnali autori klinické nálezy u hypertonikov s hypertrofiou ľavej
komory zistenou echokardiografickým vyšetrením a bez tejto hypertrofie.
Analyzovali chorobopisy 185 hypertonikov hospitalizovaných na našej klinike
v období rokov 1996-1999. Hypertrofia ľavej komory bola definovaná
echokardiografickým vyšetrením ako index masy ľavej komory LVMI >134 g/m2
u mužov a LVMI >110 g/m2 u žien. Hypertrofia ľavej komory sa zistila
u 109 pacientov priemerného veku 66,7 roka, bez hypertrofie bolo 76 pacientov
priemerného veku 64,7 roka. Vylúčili sme zo súboru pacientov s obezitou
a s diabetes mellitus.
Nezistili sme štatisticky významný rozdiel v demografických faktoroch ani
v ostatných rizikových kardiovaskulárnych faktoroch, ako sú hyperlipidémia
hypercholesterolémia, hypertriacylglycerolémia, zvýšená hodnota LDL-cholesterolu
a znížená hodnota HDL-cholesterolu a fajčenie medzi oboma porovnávanými
skupinami pacientov.
Pacienti s hypertrofiou ľavej komory mali štatisticky významne vyšší výskyt
niektorých kardiovaskulárnych komplikácií, ako sú zlyhanie srdca, infarkt myokardu,
renálne zlyhanie a prítomnosť mitrálnej regurgitácie, v porovnaní
s pacientmi bez hypertrofie. Nezistili sme štatisticky signifikantne vyšší
výskyt diastolickej dysfunkcie ľavej komory u pacientov s hypertrofiou ľavej
komory. Bola tu však tendencia k jej vyššiemu výskytu u pacientov
s hypertrofiou ľavej komory. Prítomnosť náhlej cievnej mozgovej príhody bola
nepatrne vyššia u pacientov bez hypertrofie. Pretože hypertrofia ľavej komory
u pacientov s hypertenziou prináša obvykle komplikovaný priebeh ochorenia,
autori odporúčajú pátrať po jej prítomnosti. (Tab. 3, Fig. 2, Ref. 26.)
Kľúčové slová: hypertrofia ľavej komory, artériová hypertenzia,
kardiovaskulárne komplikácie, kardiovaskulárne rizikové faktory.
Bratisl Lek Listy 2000; 101 (8): 456-459
Download full text in PDF format (405 kB)
Laparoskopické nálezy u žien s chronickou panvovou bolesťou
Redecha M., Nižňanská Z., Korbeľ M., Borovský M., Chabadová J.
Chronic pelvic pain afflicts 5-10 % of women. The diagnosis of its cause is
predominantly assessed by means of laparoscopy which in 60-70 % reveals various organic
causes of pain.
The retrospective study analyses the results of 43 laparoscopic examinations indicated due
to chronic pelvic pain. The average age of patients was 29.97 years.
Organic findings on internal genitals were found in 36 cases (83.7 %). Endometriosis was
diagnosed in 11 cases (25.6 %). According to the criteria of American Fertility Society, 4
patients (36.4 %) suffered from stage I, 6 patients (54.5 %) suffered from stage II, and
only one case (9.1 %) was caused by stage III. Chronic inflammatory process was diagnosed
in 12 cases (18.6 %), adhesions without any other pathologic findings in 8 cases (18.6 %),
and ovarial cysts in 3 cases (7.0 %). Varicose pelvic veins and uterine myoma occured
in one case (2.3 %), respectively. In 7 cases, no pathological change was revealed.
Laparoscopy in coincidence with chronic pelvic pain is a significant examination
which helps to reveal the organic origin of disturbance. An early decision of applying
this invasive examination contributes to fast assessment of the diagnose and commencement
of treatment. (Tab. 2, Fig. 1, Ref. 32.)
Key words: chronic pelvic pain, laparoscopy, endometriosis, adhesions, PID,
ovarial cysts.
Chronickú panvovú bolesť má 5-20 % žien. Dominantné miesto v diagnostike
príčin chronických panvových bolestí má laparoskopia, ktorou sa v 60-70 %
prípadov odhalia rôzne organické príčiny bolesti.
V retrospektívnej štúdii sú analyzované výsledky 43 laparoskopických
vyšetrení vykonaných z indikácie chronickej panvovaj bolesti. Priemerný vek
vyšetrených pacientok bol 29,97 roka.
Organický nález na vnútorných rodidlách sa zistil v 36 (83,7 %) prípadoch.
Z toho endometrióza sa diagnostikovala v 11 (25,6 %) prípadoch. Podľa
kritérií American Fertility Society išlo v 4 prípadoch (36,4 %) o I.
štádium, v 6 prípadoch (54,5 %) o II. štádium a len raz (9,1 %)
o III. štádium. Chronický zápalový proces sa diagnostikoval v 12 prípadoch
(18,6 %), adhézie bez iného patologického nálezu v 8 prípadoch (18,6 %)
a ovariálne cysty v 3 prípadoch (7,0 %). Varikozita panvových žíl
a myomatóza uteru sa vyskytli po jednom raze (2,3 %). V 7 prípadoch (16,3 %)
sa nezistil žiadny patologický nález.
Laparoskopia je pri chronickej panvovej bolesti významným vyšetrením, ktorým sa vo
väčšine prípadov podarí odhaliť organický pôvod ťažkostí. Včasné rozhodnutie
pre toto invazívne vyšetrenie prispieva k rýchlemu určeniu diagnózy
a začatiu adekvátnej liečby. (Tab. 2, obr. 1, lit. 32.)
Kľúčové slová: chronická panvová bolesť, laparoskopia, endometrióza,
adhézie, PID, ovariálne cysty.
Bratisl Lek Listy 2000; 101 (8): 460-464
Download full text in PDF format (216 kB)
Koloidní cysty III. mozkové komory
Smrčka V., Cejpek P., Smrčka M.
Four out of a group of 5 patients with a colloid cyst located within the III
cerebral ventricle were surgically treated by means of a classical micrsurgical
technique and one of them was treated stereotactically. The preference was given to the
frontodorsal transcortical approach.
The current CT diagnosis is reliable and by use of MR it is to a certain extent
possible to distinguish even the origin of the cyst. Prior to examination we had found out
that the cyst was a neuroenteral inclusion and the final surgical result was good in
all patients who had been subdued to operation during the initial phase of foramen Monroi
enclosure. (Fig. 2, Ref. 10.)
Key words: colloid cysts, III cerebral ventricle, microsurgical approach, stereotaxis.
V souboru 5 nemocných s koloidní cystou III. mozkové komory byli čtyři
operováni klasickou mikrochirurgickou technikou a jeden stereotakticky. Přednost se
dávala frontodorsálnímu přístupu.
Současná CT diagnostika je spolehlivá a pokud se použije MR vyšetření, lze do
jisté míry rozeznat i původ cysty. Tak jsme ještě před operací zjistili, že
cysta je neuroenterální inklusí a konečný výsledek operace byl velmi dobrý,
jako u všech nemocných, kteří operaci podstoupili v počáteční fázi
uzávěru ve foramen Monroi. (Obr. 2, lit. 10.)
Klíčová slova: koloidní cysty, III. mozková komora, mikrochirurgický přístup,
stereotaxe.
Bratisl Lek Listy 2000; 101 (8): 465-467
Download full text in PDF format (424 kB)
Download full text in PDF format (446 kB)